Roothan

Bryndzové halušky. Už keď som to napísal mal som na ne chuť. Proste milujem ich. Prvé zmienky o tomto jedle sú zo začiatku 19. stor. ako o jedle chudobných a ťažko pracujúcich.

Prečo to píšem? Nuž preto že som započul v SRo  zamyslenie sa práve ohľadne tejto „maškrty“ a uvedomil som si koľko pravdy v tom bolo.

Ide o to že buď ich milujete alebo vám nechutia. Žiadna stredná cesta nie je. No veľkým faktom ostáva že z tábor tých „druhých“ len málokto jedol tie halušky o ktorých hovorím. Zasa môžem vziať za príklad kamarátku od BA. Ona to nechce, jej halušky nechutia. Potom ich urobila naša spoločná kamarátka a ejha čo sa stalo. Chutili jej a dá sa povedať že dosť. Prečo? Lebo u nich sa také nerobia. Takže nie je umenie urobiť bryndzové halušky. To dokáže priemerný kuchár v každej kvázi slovenskej reštaurácii. Umenie je urobiť dobré halušky. Správne „naštikané“ najlepšie z dreveného lopárika. Dobre uvarené s ideálnym pomerom bryndze a hlavne poliate vypraženou masťou s veľa chrumkavými škvarkami dobrej slaniny.

PS: Najlepšie sú od mojej mamy. A nie je to len môj neskromný názor ale aj ľudí čo navštevujú podnik kde pracuje ;D