Plamienok sviečky tichučko posiela,
horúcu kvapku mäkkého vosku.
Slabučký odraz so sebou nosieva,
mesačného svetla a trošku
fantázie.
List papiera čaká na osud svoj,
S jemným škrípaním stratiť nevinnosť,
čo nie je vopred prehratý boj,
s perom ktoré nikdy nemá dosť
pokoja.
S myšlienkou skromnou, rozkvitnúť,
a pohľadom na narcis upretým,
nechá pero rozbehnúť,
ako bárku morom speneným,
do diaľky.
Mesiac v nádhere svojej plnej,
na oblohe čistej, tmavej gúľa sa.
Končí list po chvili dlhej,
spoveď,čo atramentom vpila sa,
do papiera.
S nevysloveným dovolením som si dovolil sem uverejniť autorskú baseň o jednej znamej a mne drahej blogerke a kamaratke.Hádajte ktorej ;D
Komentáre
zeby fakt Barka?))))
To sa bude Bárka tešiť:-)
je to minulost
pekná spoveď....
Roothanko
Ľubko, proste ďakujem, že si...rozplakal si ma zas po rokoch pri čítaní tejto básne
Iris
s perom ktoré nikdy nemá dosť pokoja.
90 ročnému to pero už asi nič nehovorí. Laco
Roothan ,
aj na krásne básne či melódie ktoré boli inšpirované tým strieborným čarom nočnej oblohy :)...našťastie je ich neúrekom veľa , lebo každý z nás si zažije tie momenty po svojom a tí šikovnejší s dobrým perom o tom aj píšu aby sme aj my mali čo obdivovať :))