Roothan

Vonku sa zotmelo. Prvá predzvesť blížiacej sa búrky.

To práve potreboval. Vybehol z pracovne. Skočil do tenisiek a len tak v tričku bez rukávov a trojštvrových nohaviciach  sa rútil vonku. Len nezmeškať prvé kvapky. To sa mu našťastie podarilo. Zatiaľ len prudký vietor od východu prinášal vôňu búrky. Trošku ho prekvapili silné a studené závany vetra.

Stál tam sám a čakal. Všetci sa pri pohľade na mraky schovali niekde do svojich ulít. Zapáli si cigaretu a sledoval ako sa blíži stena z dažďových kvapiek. Prvá ho pohladila na zátylku. Tam kde sa už pomaly začína krk. Prešla ním jemná triaška a naskočila ľahká husia koža. Bolo to presne to čo od tých prvých kvapiek čakal.

Za pár minút to bola hotová povodeň. Stál pomaly po členky v studenej vode. Kvapky hnané prudkým vetrom ho štípali na tvári. Okamžite bol mokrý až na kosť. Neušiel, neodvrátil tvár .Hrdo zdvihol bradu a nastavil tvár oproti svištiacim kvapkám z neba. Rozpažil a nechal sa bičovať vodou a vetrom  ako zlodej v stredoveku za krádež krajca chleba.

Miloval búrky. Vždy ho fascinoval tento mocný živel poskladaný z drobných kvapiek vody. Miloval aj vzduch po búrke. Nasýtený ozónom a sviežosťou. Aj okolie omyté vodou z neba. Za týmto účelom stál teraz v tej prietrži a nechával zo seba zmyť všetko čo sa nahromadilo v jeho duši a srdci za tých pár posledných mesiacov. Kým stál opakoval si mantru zmy to zo mňa zmy a odplav preč nech je ľahšie duši mojej. V šumení prívalov vody sa mu zazdalo ako Ona naň kričí nech ide preč z toho dažďa. Že prechladne a ona sa nebude môcť oň starať aj keď po tom vždy tužila .Hriala ho čajom a vlastným telom len aby mu bolo lepšie. Skutočne to bolo len zdanie v tom hluku kvapiek a skučaní vetra v korunách stromov. Bola ďaleko a ani netušila že on stojí v najsilnejšej búrke akú si pamätal.