Roothan

Tento rok je vážne hokejový .Nemyslím teraz fiasko (už druhé) našej hokejovej reprezentácie. Skôr mi ide o iný hokej. O hokej v životných situáciách. Ťažký zápas v ktorom je súper až príliš zdatný. Kde hlavný rozhodca je naše svedomie a postranní sú naše rozpoltené Ja. V zápase kde je to boj o každý kúsok ľadu. O trieskaní sa o mantinely a dávaní si vlastných gólov.

Najsmutnejšie ne tom je fakt, že hľadisko je skoro prázdne. Fandí len pár priateľov a aj to len na oko, pretože pohľad majú zavesený do prázdna alebo displaya mobilu a horúčkovito píšu správy. Alebo majú pri uchu mobil a riešia svoj nasledujúci zápas na svojom klzisku s predpokladaným výsledkom ďalšej prehry. Samozrejme že na ten zápas mate pernamentku a budete v hľadisku presne tak ako oni na vašom. No taktiež budete riešiť svoje vlastne skóre a na fandenie už neostane čas.

Keď potom zhasnú svetla a odíde už aj posledný divák ostane tam len jeden človek.

Upratovač. Celý čas tam bol len je schovaný. Ale nakoniec je to on kto ten neporiadok po vás uprace a vôbec mu nevadí aká veľká špina to je.